Ezop:

bol starogrécky bájkar asi zo 6. stor. pr.n.l. Pod jeho menom sa nám zachovali bájky písané prózou, na rozdiel od bájok. Ezopove prozaické bájky sa šírili ústne, čerpajúc aj z Orientu. Bol ázijského pôvodu, otrok z Frýgie alebo Lýdie, pravdepodobne strávil istý čas s Tálesom z Milétu. Na svojich cestách rozprával a vymýšľal bájky, ktoré sa šírili po ostrovoch Egejského mora a po Helade. Šírila sa jeho sláva, čím si získaval priateľov, ale aj nepriateľov. Svojou iróniou urazil Delfanov, ktorí ho obžalovali zo svätokrádeže a nespravodlivo ho poslali na smrť - čvarga, kňazi a veriaci ho päsťami udierali, až ho sotili do hlbín mora... .

Diela: Bájka o psovi a levovi, Bájka a myši a býkovi, Bájka o dube a trstine, Bájka o veštcovi, Bájka o myšiach a lasiciach, Bájka o labuti a vrane, Bájka o myši domácej a myši poľnej.
 

Ľudovít Štúr:

(* 28. október 1815, Uhrovec – † 12. január 1856, Modra)

vo svojej dobe Ludevít Velislav Štúr bol najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života v polovici 19. storočia, poslanec uhorského snemu za mesto Zvolen v rokoch 1848-1849, kodifikátor súčasného slovenského spisovného jazyka založeného na stredoslovenských nárečiach (okolo 1843), jeden z vedúcich účastníkov Slovenského povstania v rokoch 1848-1849, politik, jazykovedec, učiteľ, spisovateľ a novinár. Je po ňom pomenovaná planétka (3393) Štúr.

Diela: Náuka reči slovenskej, Nárečja slovenskuo, Slovenskje národňje novini , Spevy a piesne, básnická zbierka.
 

Ivan Krasko:

( 12. júl 1876, Lukovištia – 3. marec 1958, Bratislava)

vlastným menom Ján Botto, bol slovenský básnik, prozaik a prekladateľ, predstaviteľ moderny. Mal prezívku aj Janko Cigáň, pod ktorým aj tvoril. Jeho prvé básne vznikali ešte počas gymnaziálnych štúdií, no prvé dielo publikoval až v roku 1896, kedy mu v časopise Slovenské pohľady vyšla báseň Pieseň nášho ľudu. Vo svojich dielach sa venuje problematike sociálnej nespravodlivosti, pomaďarčovania a zotročovania slovenského národa, pasivity mladej generácie; vyjadruje v nich tiež svoj osobný smútok, pričom zo sklamaní neviní len ženu, ale aj chladnú neosobnú spoločnosť; zaoberá sa i rozorvanosťou ohľadne náboženskej orientácie - zápasu viery so skepsou. 

Diela: Pieseň nášho ľudu, báseň, Za búrnej, čiernej noci, báseň, Lístok, Cyklus básní, List slečne Ľ. G., Jehovah, Poznanie, Nox et solitudo (Noc a samota), Noc a Ja, Verše, Svätopluk, Moje piesne, Nad ránom…, Výber z poézie, Naši, portrétová štúdia, Sentimentálne príhody I a II, List mŕtvemu, Archanjel Michal.

Martin Kukučín:

(* 17. máj 1860, Jasenová – † 21. máj 1928, Pakrac, Chorvátsko)

vlastným menom Dr. Matej Bencúr, bol slovenský prozaik, dramatik a publicista. Bol najvýznamnejším predstaviteľom slovenského literárneho realizmu, zakladateľ modernej slovenskej prózy. Je po ňom pomenovaná planétka (23444) Kukučín.

Diela: Rysavá jalovica, Dve cesty, Neprebudený, Koniec a začiatok, Obeta, Svadba, Štedrý deň, Pozor na čižmy, Veľkou lyžicou, Ako sa kopú poklady, Na hradskej ceste, Dom v strání.

Jozef Gregor Tajovský:

(* 18. október 1874, Tajov – † 20. máj 1940, Bratislava)

pseudonymy Gregor-Tajovský, Greško, Grigorievič, Izäslav, Jano z Dohnian, Jozef Slovák, Kaprál, M. Žiarsky, Podsokolovský, Prepáčte a i. bol slovenský prozaik, dramatik a básnik.Naša kultúra má v Jozefovi Gregorovi Tajovskom svojho významného realistického spisovateľa.

Diela: Čarodejné drevo, Rozprávky pre ľud, Ferko, Rozpomienka, Omrvinky, Z dediny, Mládenci, Maco Mlieč, Apoliena, Mamka Pôstková, Horký chlieb, Na chlieb, Jano Mráz, Slovenské obrázky, Rozprávky o československých légiách v Rusku, Dráma, Sľuby, Ženský zákon, Matka, aktovka, Statky-zmätky, Tma, aktovka (pôvodný názov Medzník, vydané v roku 1907), Hrdina. 

Milan Rúfus:

(* 10.12.1928 Závažná Poruba, † 11.01.2009 Bratislava)

Narodil sa v rodine murára a vzdelanie získaval v ľudovej škole v rodisku, na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, kde v roku 1948 úspešne zmaturoval a v rokoch 1948 - 1952 študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení vysokoškolského štúdia zostal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ako pedagóg. Prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. 

Diela: Až dozrieme, Chlapec, Zvony, Ľudia v horách, Stôl chudobných, Kolíska, Hľadanie obrazu, Chlapec maľuje dúhu, Kolíska spieva deťom, Hudba tvarov, Hora, Óda na radosť, Prísny chlieb, Neskorý autoportrét, Čítanie z údelu, Žalmy o nevinnej ,Vážka, Jednoduchá až po korienky vlasov, Čas plachých otázok, Čakanka, Báseň a čas, Vernosť Človek, Čas a tvorba, Štyri epištoly k ľuďom, O literatúre, A čo je báseň, Epištoly staré a nové, Rozhovory so sebou a s tebou, Kniha rozprávok, Sobotné večery, Rozprávočka, Studnička, Tiché papradie, Modlitbičky, Mechúrik Koščúrik s kamarátmi, Lupienky z jabloní, Pamätníček, Modlitbičky za dieťa, Nové modlitbičky atď.

Daniel Hevier: 

(*6. decembra 1955 v Bratislave)

Do základnej školy a do gymnázia chodil v Prievidzi. Po maturite roku 1974 študoval estetickú výchovu a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Už počas štúdia začal pracovať ako redaktor literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave. V rokoch 1982—1989 bol profesionálnym spisovateľom v slobodnom povolaní. Potom sa stal šéfredaktorom vydavateľstva Mladé letá. Od roku 1992 vedie vlastné vydavateľstvo Hevi v Bratislave. Po maturite v roku 1974 vyštudoval estetickú výchovu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už počas štúdia začal pracovať ako redaktor literárnej redakcie Československého rozhlasu. V rokoch 1982 - 1989 bol profesionálnym spisovateľom v slobodnom povolaní. Po roku 1989 sa stal šéfredaktorom vydavateľstva Mladé letá. Od roku 1992 vedie vlastné vydavateľstvo Hevi, v ktorom vydal do dnešného dňa vyše 100 titulov. Je ženatý, má tri deti a žije v bratislavskej Petržalke.

Diela: Muž hľadá more, Nonstop, V každých dverách, S otcom v záhrade, Psí tridsiatok, Vtáci v tanci, Básnička ti pomôže, Farebný dážď, Fúzy od čokolády.  

Agatha Christie:

pôvodným menom Agatha Mary Clarissa Miller
bola britská spisovateľka detektívnych románov.Patrí medzi klasikov detektívneho žánru. Keďže počas 1. svetovej vojny pracovala v nemocnici a získala isté poznatky o jedoch, využila ich pri písaní svojho prvého detektívneho románu Záhada na zámku Styles. V ňom prvýkrát čitateľov zoznámila s postavou Hercula Poirota, malého, trocha výstredného amárnomyseľného Belgičana, žijúceho v Anglicku. Jej popularita postupne vzrastala, až v roku 1926 prišiel prvý prenikavý úspech. Detektívny román Vražda Rogera Acroyda bol doslova bestseller.
Hercule Poirot vystupuje celkom v 33 románoch a mnohých poviedkach. Agatha Christie vytvorila okrem Poirota aj ďalšiu úspešnú postavu - milú staršiu dámu so starodievčenskými viktoriánskymi spôsobmi, slečnu Jane Marplovú, ktorá vďaka životu na dedine St. Mary Mead dokonale spoznala ľudskú povahu, čo jej umožňuje mnohokrát triumfovať nad políciou v riešení zložitých kriminálnych prípadov. Slečna Marplová bola predstavená po prvýkrát v románe Vražda na fare. Množstvo príbehov, či už s Herculom Poirotom alebo slečnou Marplovou, bolo úspešne sfilmovaných. O úspechu Agathy Christie vypovedajú aj čísla. Doteraz boli na celom svete predané vyše dve miliardy výtlačkov s jej dielami. Viac exemplárov má zatiaľ už len Biblia a diela od Shakespeara.

JUDr. Janko Jesenský:

(* 30. december 1874, Martin – † 27. december 1945, Bratislava) 

Jesenský sa svojou tvorbou stal významným predstaviteľom slovenskej modernej prózy. Je jedným zo skutočne prvých tvorcov modernej slovenskej literatúry a reprezentant jej prvej vlny predovšetkým v poézii. Okrem vlastnej tvorby tiež prekladal, najmä poéziu A. S. Puškina, S. Jesenina, či A. Bloka. Literárnej tvorbe sa začal venovať v roku 1889 na kežmarskom gymnáziu. Po priebežnej príprave a časopiseckom publikovaní množstva besedníc, čŕt, humoresiek, noviel a poviedok, uzrel v Ružomberku svetlo sveta jeho prozaický debut. Prvé krátke prózy sú postavené na anekdote. Ťažiskom jeho prozaickej tvorby pred rokom 1918 sú psychologické novely. Ako prvý v slovenskej poézii tiež sproblematizúva vlastné city, čím do značnej miery porušuje tradičný charakter lyrického hrdinu, a svoje diela umiestňuje tak do dedinského, ako i malomestského prostredia a majú humoristické ladenie, ktoré postupne prerastá do satirickej kresby.

Diela: Vyznanie, Po búrkach, Náš hrdina, Čierne dni, Proti noci, Na zlobu dňa,  Jesenný kvet, Bozky súboja alebo Poručík, Medicína účinkuje, Malomestské rozprávky, Cestou k slobode, Zo starých časov, Dva medvede, Kvôli klasifikácii, Prefíkaná sláva, Železničné nešťastie, Novely, Reflexie

Ľudo Ondrejov:

(* 19.10.1901 Slanje- Chorvátsko - † 18.03.1962 Bratislava)

Začleňuje sa do prúdu prózy literárneho naturizmu. Jeho tvorba je spontánnym výrazom tvorivých ambícií samorastlého talentu, ktorý predznačil a napĺňal práve koncepciou literárneho naturizmu. Formovali ho motívy prírody a primitívneho života v archaickom prostredí, odmietal techniku, civilizáciu a mestský život. Východisko hľadal v ideách abstraktnej ľudskosti, slobody a rovnosti, stelesnených v motívoch po diaľkach. V prózach uplatnil všetky tri základné črty lyrizovanej prózy – subjektívne citové prežívanie sociálnych protirečivostí, zároveň napätie medzi skutočnosťou prírodnou aj sociálnou a napokon schopnosť jemne striedať epické a lyrické časti literárneho textu. V poviedkach dominuje voľnosť a bytostný vzťah človeka k prírode, ktorý využil ako oslavu vrchárskeho prostredia, pastierov, horárov a drevorubačov. Prejavil výmysel a schopnosť fabulovať aj o krajinách, ktoré nikdy nenavštívil. Vo svojej tvorbe vyjadril aj odpor k odľudštenej spoločnosti, chápanie procesu života ako nepretržitého radu strát. Básne začal uverejňovať v roku 1923 v Národných novinách, Slovenskom učiteľovi, Proletárke, Slovenských pohľadoch, Eláne, Živene a ďalších. Jeho dielo, najmä Zbojnícka mladosť, bolo preložené do češtiny, ukrajinčiny, slovinčiny, maďarčiny, nemčiny a bolo základom filmových scenárov. 

Diela: Martin Nociar Jakubovie, Bez návratu, Mámenie, Pijanské piesne, Básne, Rozprávky z hôr, Tátoš a človek, O zlatej jaskyni, Africký zápisník, Horami Sumatry, Zbojnícka mladosť, Jerguš Lapin, Príhody v divočine, Na zemi sú tvoje hviezdy, Slnko vystúpilo nad hory, Šibeničné pole, Keď pôjdeš horou

John Ronald Reuel Tolkien:

(3. január 1892– † 2. september 1973)

bol anglický spisovateľ, autor knihy The Hobbit (v slovenčine Hobit) a jej pokračovania The Lord of the Rings (v slovenčine Pán prsteňov), jeho najznámejšej knihy. Na Univerzite v Oxfore pôsobil v ako profesor anglosaštiny (starej angličtiny), v rokoch 1945–1959 potom ako profesor anglického jazyka a literatúry. Tolkienove dielo zahŕňa aj množstvo kníh z pozostalosti o histórii fiktívneho sveta Stredozeme, v ktorej sa Hobit a Pán prsteňov odohrávajú. Pre neutíchajúcu popularitu a vplyv jeho diel je Tolkien považovaný za otca modernej high fantasy.

Diela: Piesne pre filológov, Hobit, Nimralov list, Farmer Farmár Giles z Hamu, Návrat Beorhtnotha, syna Beorhthela, trilógia Pán prsteňov (Spoločenstvo Prsteňa, DveVeže, Návrat Kráľa)

Samo Chalupka:

(27. február 1812, Horná Lehota – † 19. máj 1883, Horná Lehota)

bol slovenský romantický básnik a evanjelický kňaz, mladší brat Jána Chalupku. Lásku k literatúre si vybudoval už počas štúdií v Rožňave. Jeho prvé literárne pokusy vznikali v bibličtine už v dobe, keď študoval na bratislavskom lýceu. V 40. rokoch 19. storočia sa pridal k hnutiu Ľudovíta Štúra, no trval na väčšom uznaní nárečia svojho kraja, v čom ostal celé roky neústupný, aj keď už bola uzákonená nová slovenská gramatika a pravopis (svedčí o tom i jeho jediná básnická zbierka Spevy).

Diela: Repertorium dispositionum, Koníku moj vraný, Nářek slovenský, Píseň vojenská, Mor ho!, Spevy, Likavský väzeň, Kráľoholská, Branko, Kozák, Turčín Poničan, Boj pri Jelšave, Odboj Kupov, Juhoslovanom, Bolo i bude, Večer pod Tatrou, Při návratu do vlasti, Smutek, Toužba po vlasti.

Ernest Hemingway:

(21. júl 1899, Oak Park, štát Illinois, USA - † 2. júl 1961, Ketchum štát Idaho USA)

bol americký spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny a Pulitzerovej ceny. Je považovaný za vedúcu osobnosť Stratenej generácie. Bol účastníkom občianskej vojny v Španielsku kde bojoval na strane republikánov, počas 2. svetovej vojny pôsobil ako frontový dopisovateľ. Hemingway bol štyrikrát ženatý. Niektoré jeho manželstvá boli romantické a niektoré z rozumu. Od januára1916 prispieval reportážami do školského časopisu a v školskom almanachu sa objavovali jeho prvé poviedky; jedna sa zaoberala Indiánmi a druhá bola z boxerského prostredia. Za novelu Starec a more bol v roku 1954 odmenený Nobelovu cenu. Práve v súvislosti s touto novelou ho kritika začala považovať za najväčšiu postavu americkej literatúry prvej polovice20. storočia. Na vrchole slávy sa Hemingwayova tvorba skončila.Novela Starec a more je veľmi významným dielom. Starý kubánsky rybár Santiago sa po mnohých neúspešných lovoch s malým chlapcom vydáva na more sám. Uloví obrovskú rybu, s ktorou zápasí dva dni, než ju zdolá. Boj s rybou ho však príliš vysilí, a tak premýšľa, čo s tou rybou urobí a ako sa bude mať, no mŕtvu rybu zacítia žraloci, a tak sa napokon domov vracia len s jej kostrou. Novela vyzdvihuje nie beznádej starého rybára, ktorý prišiel o možnosť splniť si svoje sny, ale jeho silu urobiť všetko pre to, aby dosiahol svoje vysnívané ciele. Táto novela je posledným dielom, ktoré Hemingway napísal.

Diela: Slnko aj vychádza, Jarné riavy, Zbohom zbraniam, Mať a nemať, Romány, Cez rieku a do tieňa stromov, Ostrovy v prúde, Rajská záhrada, Posledné safari, Pod Kilimandžárom, Tri poviedky a desať básní, V našich časoch, Muži bez žien, Víťaz nič nezíska, Piata kolóna a prvých 49 poviedok, The Fifth Column and Four Stories of the Spanish Civil War, The Nick Adams Stories.

František Hečko:

(10. jún 1905, Suchá nad Parnou – † 1. marec1960, Martin)

bol slovenský básnik, prozaik, redaktor a publicista, manžel slovenskej spisovateľky Márie Jančovej. Je básnikom a prozaikom slovenského sedliactva, sedliactvo je jeho životné gesto. Svoje prvé literárne diela začal publikovať v časopisoch (Mladé prúdy, Svojeť, LUK, Slovenské pohľady, Tvorba, Elán). Je autorom básní so sociálnymi motívmi, intímnej lyriky a sociálnych románov, tematicky čerpajúcich z prostredia dediny a z obdobia druhej svetovej vojny. Venoval sa tiež publicistickej činnosti s národohospodárskou a kultúrnovýchovnou tematikou. Svojou tvorbou sa radí k literárnemu smeru socialistický realizmus.

Diela:Vysťahovalci, Na pravé poludnie, Slovanské verše, Červené víno, Drevená dedina, Svätá tma, nedokončený román, Babka k babce, budú kapce, Moskva – Leningrad – Jasná Poľana, Od veršov k románom, Fejtóny, Prechádzky po kraji.

Jozef- Cíger Hronský:

(*23. február 1896, Zvolen – † 13. júl 1960, Luján, Argentína)

pred zmenou priezviska Jozef Cíger bol slovenský spisovateľ, učiteľ, maliar, redaktor, nakladateľ, publicista, autor literatúry pre mládež, neskôr tajomník a správca Matice slovenskej. V roku 1945 sa vydáva najprv do Rakúska, kde žil v americkej zóne. Neskôr sa rozhodne odísť do Talianska, kde v Ríme ostáva až do februára 1948. Po zatknutí talianskou políciou sa mu podarí utiecť a odchádza do Argentíny, kde sa usadí v meste Luján. Začínal písaním noviel a krátkych próz, ktoré neskôr vyšli v zbierkach U nás, Domov, Medové srdce alebo Podpolianske rozprávky.

Diela: U nás, Domov, Žltý dom v Klokočove, Medové srdce, Proroctvo doktora Stankovského, Chlieb, Podpolianske rozprávky, Jozef Mak,Tomčíkovci, Najmladší Závodský
Kremnické povesti, Janko Hrášok, Pod kozúbkom, Smelý Zajko, Smelý Zajko v Afrike, Zakopaný meč, Budkáčik a Dubkáčik, Sokoliar Tomáš, Brondove rozprávky, Zábavky strýca Kurkovského, Zlatý dážď

Lucy Maud Mondgomeryová:

Keď mala Lucy Maud necelé dva roky, zomrela jej matka na tuberkulózu a jej otec se rozhodol, že sa presťahuje do západnej Kanady. Maud  zostala na farme svojich starých rodičov na ostrove Princa Edwarda. Lucy, sama v dome dospelých ľudí hľadala zábavu predovšetkým vo svojej fantázii a predstavivosti, tak v knihách a prírode, ale predovšetkým v písaní.V 9. rokoch si začala viesť denník.V rokoch 1893-1894 študovala na Prince of Wales College a získala učiteľskú licenciu. Potom sa Maud hneď vrátila do Cavendishu, aby sa starala o svoju babku, ktorá by inak ich dom opustila. Nechcela tam byť sama. L.M. zostala s babkou celých 13rokov. Počas pobytu v Cavendish spisovateľka písala a tvorila.V roku 1905 napísala Maud svoju prvú knihu - Anna zo Zeleného domu a poslala ju do veľa vydavatelstiev. V roku 1907 sa našiel vydavateľ, ktorý sa rozhodol pre to, aby Anna Shirleyová uzrela svetlo sveta v knižnej podobe. Tak sa o rok neskôr, 1908, aj stalo.Keď v roku 1911 zomrela Maud jej babka, ona se vydala za reverenda Ewena Macdonalda.Pres)tahovali sa se do Leaskdale (v Ontariu), (1915) - a Maud tu napísala vetšinu svojich kníh.

Július Satinský:

(20. august 1941, Bratislava – † 29. december 2002, Bratislava)

Bol slovenský herec, komik, dramatik, spisovateľ a autor literatúry pre deti. Herecké sklony sa u neho prejavovali už v mladom veku a v roku 1958 vyhral recitačnú súťaž Hviezdoslavov Kubín. Neskôr vyštudoval pedagogiku na Strednej pedagogickej škole, profesiu učiteľa však nikdy nevykonával. Na Vysokej škole muzických umení vyštudoval v rokoch 1962-1966 dramaturgiu a ako dramaturg v rokoch 1964-1967 pracoval v Československej televízii v Bratislave. Od roku 1959 spolu s Milanom Lasicom vystupovali ako komická dvojica v autorských reláciách. Účinkovali v Tatra revue a v Divadelnom štúdiu (Divadlo na korze).. V roku 1978 nastúpil do činohry Novej scény.

Diela: Ktosi je za dverami, Soirée (spoluautor Milan Lasica), Radostná správa, Lasica, Satinský a vy, knižný výber z predstavení (spoluautor Milan Lasica), Ako vzniká sliepka (spoluautor Milan Lasica), Nikto nie je za dverami, knižné vydanie hier (Nikto nie je za dverami, Náš priateľ René, Deň radosti) (spoluautor Milan Lasica), Karavána šteká, psi idú ďalej, Jubileum, Čučoriedkáreň 1 ,2 , L & S (1. diel, súborné dielo,Rozprávky uja Klobásu ,Rozprávky uja Klobásu (druhé, doplnené vydanie).

Margita Figuli:

Otec bol z jej príchodu na svet sklamaný, lebo túžobne očakával syna. Figuli o tom napísala: „Po narodení nebola som vítaným dieťaťom. Otec a celá rodina čakali po dvoch dcérach konečne syna. Nad tvrdosťou srdca zvíťazila matkina múdrosť, príslovečná trpezlivosť, rozvaha a nežnosť.“

Debutovala v časopise Živena autobiografickou poviedkou List od otca.Prispievala do všetkých významných dobových časopisov ako bol Elán, Slovenské pohľady, Tvorba a poéziou do Slovenskej nedele. Novelu Tri gaštanové kone napísala ako tridsaťjedenročná. Je príbehom citového vzťahu dvoch mužov a ženy s výrazným sociálnym podtextom a s hľadaním harmónie medzi vášňou lásky a realitou života. Doteraz vyšiel vo viac ako desiatich vydaniach a spolu s románom Babylon patrí medzi autorkine najprekladanejšie diela. Ešte pred Babylonom vydala bibliofíliu Tri noci a tri sny.Téma lásky a spoločenského prostredia dominuje aj v príbehoch jej prvých kníh Uzlík tepla a v zbierke noviel Pokušenie,ktorú zostavil Ján Smrek. Pre svoje pacifistické postoje, ktoré premietla do tvorby, prišla počas vojny o zamestnanie. Po roku 1948 bola zase v nemilosti kvôli tomu, že vo svojich novelách nadšene neopisovala výhody socializmu.

Ján Kalinčiak:

Pochádzal z rodiny evanjelického farára. Rozhodujúce pre jeho národné prebudenie bolo lýcejné štúdium, kde sa spoznal s mnohými predstaviteľmi. Najvýznamnejšie pre jeho osobné a literárne formovanie boli kontakty s družinou štúrovcov a najmä priateľstvo s Ľudovítom Štúrom.

Prvé básne, prózy i kritické posudky čítal v bratislavskom Ústave reči a literatúry čs., niektoré satirické príspevky uverejnil v roku 1841 v rukopisnom časopise Buben. Bol jedným z prvých, ktorí začali písať novou spisovnou slovenčinou. Výborne ovládal rytmus i ducha ľudovej poézie.

Elena Maróthy-Šoltésová :

Ako deväťročnú ju poslali do maďarskej kalvínskej školy v Lučenci a o pol roka neskôr na nemecký ústav vedený Viedenčankou Žanetou Friedlovou. O ďalší rok sa Elena Maróthy mala možnosť zdokonaľovať v nemčine vo Veľkej pri Poprade, kde sa v nej prebudil záujem o knihy a vzdelanie. Snom Eleny Maróthy bolo súkromne sa pripraviť na učiteľskú dráhu, keďže rodina na školy nemala dosť financií. Jej mužom sa stal martinský obchodník Ľudovít Michal Šoltés.Po narodení dcéry Elenky a o dva roky neskôr syna Ivana mení začína si zaznamenávať postrehy a príhody s deťmi, zachytáva na papier svoje uvažovania o ich danostiach, aj zábavné detské skomoleniny a filozofovania. Takto nebadane sa začala rodiť kniha Moje deti, ktorá bola neskôr preložená do viacerých európskych jazykov.Elena Šoltésová sa hneď od svojho príchodu do Martina stala aktívnou členkou Živeny napokon predsedníčkou.Elenu Maróthy-Šoltésovú pochovali na Martinskom (dnes národnom) cintoríne s veľkou slávou 14. februára 1939.

Jaroslava Blažková:

Narodila sa 15. novembra 1933 vo Veľkom Meziříčí (dnes Česká republika). Detstvo prežila striedavo v Čechách a na Slovensku. V roku 1945 začala študovať na Drtinovom gymnáziu v Prahe, ale stredoškolské štúdia dokončila na Dievčenskom gymnáziu v Bratislave. V roku 1950 začala pracovať v Slovenskom rozhlase a zároveň študovala na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1954 bola redaktorkou denníka Smena. Začiatkom šesťdesiatych rokov patrila k profilovým autorom časopisu Mladá tvorba. V roku 1968 emigrovala do Kanady a jej rodina sa usadila v Toronte. V roku 1971 ju vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov, jej knihy sa prestali vydávať a normalizačná kritika vyradila jej meno a jej dielo zo slovenskej literatúry. V roku 1988 sa presťahovala do kanadského Guelph, kde žije aj v súčasnosti.

Diela:Nylonový mesiac , Tóno, ja a mravce , Ostrov kapitána Hašašara , Ohňostroj pre deduška , Daduška a Jarabáč , Ako si mačky kúpili televízor, Môj skvelý brat Robinson , Rozprávky z červenej ponožky , Minka a Pyžamka, Traja nebojsovia a duch Miguel .

Andrej Sládkovič:

Vlastným menom Braxatoris, sa narodil v Krupine, v rodine učiteľa a literáta. Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, kde sa zapojil do činnosti literárneho krúžku. Živil sa súkromnými hodinami v meštianskych domoch. Ako domáci učiteľ sa dostal do zámožnej rodiny Pišlovcov, kde sa zaľúbil do ich dcéry Márie. Roku 1840 prišiel študovať na lýceum do Bratislavy. Tu sa prehĺbil jeho záujem o literatúru. Rok bol vychovávateľom, aby si zarobil na štúdium v Nemecku. Po návrate z Nemecka pôsobil ako vychovávateľ. Ťažko naňho zapôsobil rozchod s milovanou Máriou, ktorú rodičia vydali za bohatého medovnikára. Od roku 1847 pôsobil ako evanjelický farár v Hrochoti a v Radvani, kde aj zomrel. Revolúciu roku 1848 privítal hymnickou básňou Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti. Hoci sa priamo nezúčastnil na revolúcii, maďarskí gardisti ho pokladali za nebezpečného a uväznili ho.

Diela: Detvan – objektívne dielo, Marína – subjektívne dielo, Dcérka a mať, Nehaňte ľud môj, Znovuzrodenec, Prosba, Štiavnica, Duchu Puškinovmu, Opustená, Lipa cyrilometodejská, Omladinám, Pozdrav a mnohé iné...

Tomáš Janovic:

Karel Čapek:

Jeho vstup do literatúry bol dosť neobvyklý, spočiatku tvoril so svojím bratom. Spolu napísali Adam stvoriteľ, Krakonošova záhrada, Ze života hmyzu, Zářivé hlubiny. Neskôr sa osamostatnil začal tvoriť sám napísal dramatické a prozaické diela. Dramatická tvorba : R.U.R Rozumný Univerzálny Roboti : autor reagoval na prudký rozvoj vedy a techniky. Ďalšie diela: Bílá nemoc, Matka, Krakatit - podobnosťs fašizmom, hovorí  o zvláštnych druhoch živočíchov, o mlokoch ktoré sa veľmi rýchlo množia, zakladajú si vlastné organizácie, vyzbrojujú sa, sú veľmi nadaný, ľudstvo má obavy z ich rozširovania no nakoniec sa zničia vlastným pričinením.

Rudo Móric:

Narodil sa v rodine železničiara a vzdelanie získaval v Sučanoch, Martine a v učiteľskom ústave v Bánovciach nad Bebravou. Neskôr pokračoval vo vzdelávaní popri zamestnaní na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Trnave, kde získal doktorát z filozofie. Po ukončení štúdia pôsobil v rokoch 1941-43 ako učiteľ v Belej a v roku 1944 sa aktívne zúčastnil Slovenského národného povstania a tiež pobudol v nemeckom zajatí. V roku 1959 sa stal riaditeľom vydavateľstva Mladé letá a od roku 1964 bol predsedom výboru Slovenského literárneho fondu, ktorého úlohou bolo podporovať tvorivú činnosť v oblasti pôvodnej umeleckej a vedeckej literatúry. V roku 1975 bol vyznamenaný titulom zaslúžilý umelec, v roku 1984 titulom národný umelec.

Diela: Svoje prvé literárne diela začal publikovať až po druhej svetovej vojne. Prispieval do časopisov Priateľ dietok, Okienko Záhoria, Slniečko, Naše rozprávky, Ohník, Zornička či Pionierske noviny, ale taktiež do časopisov Život, Kultúrny život či Slovenské pohľady, O divej kačičke, Čo je rýchlejšie, Kukučia rozprávka ,Srnček Parožtek, O muške Svetluške, Taký je svet , Teraz ho súdia nepriatelia

Nataša Tanská:

Narodila sa 30.12.1929 v Prahe.Bola autorkou kníh populárnej psychológie, knihy pre deti a mládež.

Napísala scenár k slovenskému filmu Vždy možno začať 1961, spolupracovala na  filme Dušana Hanáka (1969), hrala vo filmoch - Babička, Prelúdium, Predtucha,  Biela tma, Krakatit, Mladé letá.
Študovala hudbu a vojnové roky prežila s rodičmi na Slovensku.Na prelome 40. a 50. rokov opäť hrala roly romantických dievčat.Študovala herectvo v Bratislave VŠMU, ale zdravotné problémy jej neumožnili venovať sa tomuto povolaniu.Po skončení štúdia nastúpila ako redaktorka v  literárnom časopise Kultúrny život.Bola odmenená nakladateľskou cenou ako najlepšia kniha roku 1987.Rovnako bola po pražskom uvedení prvou cenou poctená rozhlasová hra Hodina angličtiny 1974. Napísala tiež jedenásť kníh pre deti: Puf a Muf, Ňuňa je sama doma, S dievčiskom sa nehráme, Niečo som našiel, Mama urob iné ticho, Vyznáte sa v tlačenici? Medzi jej posledné knihy patrí kniha tiež z oblasti populárnej psychológie: Prečo ideme mladým na nervy? Nataša Tanská je vydatá, žije v Prahe a jej koníčkom sú koláže, ktoré vytvára ako protipól svojej literárnej práce.

JUDr. Vojtech Zamarovský:

( * 5. október 1919, Trenčín – † 26. júl 2006, Praha)

Tvorba: Jeho prvé práce zahŕňali odborné ekonomické práce, články, recenzie, doslovy a štúdie. Jeho prvá kniha vznikla na podnet vydavateľstva Mladé letá ako historický cestopis po Mezopotámii, starovekom Egypte a Grécku. Vďaka štúdiu umeleckých pamiatok a stavieb postupne vznikali i ďalšie historické náučné diela o starovekých kultúrach. Tým dal podnet na vznik nového žánru v slovenskej literatúre – literatúre faktu. Vo svojich dielach sa venoval viac opisu vzniku historických pamiatok ako ich suchému popisu, pričom kládol väčší dôraz na estetickú stránku než na poznávací aspekt svojich kníh. Okrem poznávania architektonických a umeleckých diel sa venoval i starovekej mytológii, histórii objavov a životným osudom archeológov (Heinrich Schliemann). Každá jeho kniha okrem zaujímavej časti dejín a pútavého príbehu prináša i množstvo historických faktov podaných s veľkou zručnosťou, takže i suchopárne fakty sa v jeho dielach stávajú zaujímavou históriou. Okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladom z angličtiny, francúzštiny, latinčiny a nemčiny a spolupracoval na viacerých televíznych dokumentoch o staroveku. Napísal 14 kníh (okrem prvej boli všetky písané v slovenčine i češtine) preložených do pätnástich jazykov v celkovom náklade cez dva milióny výtlačkov a jeho dielo sa stalo najznámejším populárno-náučným dielom o starovekej histórii v slovenskom i českom jazyku.

Diela: Za siedmimi divmi sveta, Za tajemstvím říše Chetitů (Za tajomstvom ríše Chetitov), Objavenie Tróje, Na počiatku bol Sumer, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Dejiny písané Rímom, Grécky zázrak, Gilgameš, Ich veličenstvá pyramídy, Vzkriesenie Olympie, Aeneas, spracovanie, Bohovia a králi starého Egypta, Sinuhet, Návrat do staroveku, Veľké civilizácie staroveku

Pavol Országh Hviezdoslav:

(* 2. február 1849, Vyšný Kubín – † 8. november 1921, Dolný Kubín)

Vlastným menom Pavol Országh, pseudonymy Hviezdoslav, Jozef Zbranský, Syn ľudu a iné  bol slovenský básnik, prozaik, dramatik a prekladateľ, jedna z vedúcich osobností slovenskej literatúry a slovenskej kultúry vôbec.Prvé pokusy o vydanie vlastného diela siahajú do 60. rokov 19. storočia, kedy oravskí národovci vydali vlastným nákladom jeho prvotinu Básnické prviesenky, ktorú vydal pod pseudonymom Jozef Zbranský. Svoje diela uverejňoval v časopisoch Slovenské pohľady a Orol.Jednoslovný pseudonym Hviezdoslav použil prvýkrát v roku 1877 v básnickom nekrológu za zosnulým Viliamom Pauliny-Tóthom, a dôrazne ho používal na podpisovanie svojich diel až do konca svojho života. Menom Hviezdoslav si iba naplnil sen z detstva, kedy ho fascinoval pohľad na nekonečné priestory nočnej oblohy.Svoju tvorbu rozvíjal po línii lyrickej (reflexívna lyrika a prírodná lyrika) a epickej, ktoré realizoval veršom. Samostatný okruh v jeho diele tvorí tzv. biblická epika, spoločensky a filozoficky aktualizujúca biblické námety. Po roku 1900 dominujú v jeho tvorbe kratšie útvary – balady, historická epika a básne s ľúbostnou tematikou. Pre lyriku ako celok je charakteristické, že prejavy intímneho života i prejavy občianskeho postoja sa v nej prelínajú a tvoria jednotu, ktorá je zdrojom jeho básnickej veľkosti.Hviezdoslav zaujímal aktívny formovateľsko - kritický vzťah k národnej realite. Jeho vzťah ku skutočnosti sa realizuje cez zámerné úsilie zjednocovať osobné a spoločenské momenty na základe dramatickej konfrontácie skúsenosti a ideálu. Lyrika je kľúčom k ideovej interpretácii jeho celého diela a je stále prítomná v každej etape jeho tvorby. Trvalým znakom Hviezdoslavovej lyriky je rozpätie od intímnych a rodinných motívov k problémom národným a svetovým, pričom sa toto rozpätie prehlbovalo o sociálne vzťahy vnútri vlastného národa.

Diela: Sonety, Letorosty I., Letorosty II. a Letorosty III., Žalmy a hymny,Prechádzky jarom, Prechádzky letom, Krvavé sonety, Básnické prviesenky Jozefa Zbranského , Poludienok , Večera, Hájnikova žena, Bútora a Čútora ,Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský

Ľudo Zúbek:

(* 12.07.1907 Malacky - † 23.06.1969 Bratislava)

Ľudo Zúbek pochádzal z murárskej rodiny. Prvú literárnu prácu uverejnil po skončení štúdií. Črtami, fejtónmi, poviedkami, novelami a reportážami prispieval do Slovenských pohľadov, Elánu, Národných novín a pod. Prejavil zmysel pre vyjadrenie historických udalostí a charakteristiku doby. Krátkymi prózami a informatívnymi staťami o literatúre prispieval do dennej tlače. Jeho skutočný prínos spočíva v orientácii na žáner historického románu a na žáner umelecko-náučnej prózy s kultúrnohistorickým zameraním. Jeho historické romány boli preložené do češtiny, ruštiny, poľštiny, nemčiny a maďarčiny.

Diela: Katastrofa, Ľudovít Štúr, Život básnika a i., Zánik ríše Inkov, Pochod do Mexika, Gaudeamus igitur alebo Sladký život študentský, Moja Bratislava, Ríša Svätoplukova, V službách Mateja Hrebendu
Doktor Jesenius, Skrytý prameň, Jar Adely Ostrolúckej, Zlato a slovo, Rytieri bez meča, Murársky chlieb, Ján Kupecký I-II (životopisný román), Farebný sen, V hodine dvanástej, Skrytý prameň, Do zbrane, kuruci!

efoeAnglický spisovateľ

Daniel Defoe:

Anglický spisovateľ Daniel Defoe (Dyfu) pochádzal z meštianskej rodiny. Pôvodne sa volal Daniel Foe. Spisovateľ si pred meno dal šľachtický prídomok DE, asi preto, lebo foe znamená v preklade Nepriateľ. Narodil sa v Londýne, niekedy okolo roku 1660, ale presný údaj ostane navždy neznámy.

Musel sa uspokojiť zo stredoškolským vzdelaním, ale využil ho dobre, lebo sa naučil 5 jazykov. V literatúre neraz útočil na vládu a dostal sa za to i do väzenia. Počas svojho života napísal vyše päťsto diel. Svoje najznámejšie dielo Život a dobrodružstvá Robinsona Crusea napísal ako 60 ročný. Toto dielo sa v Británii stalo najčítanejšou knihou po Biblii. Okrem spisovateľa bol aj novinár. Zomrel 24.4.1731. Život a zvláštne dobrodružstvá Robinsona Crusoa, námorníka z Yorku. Príbeh stroskotanca, ktorý 28 rokov žije na pustom ostrove.

Diela: Robinson Crusoe, Dobrodružstvá chýrneho kapitána, piráta Singletona, Život a dobrodružstvá pána Duncana Campella, Nová cesta okolo sveta, Štyri cesty kapitána Georga Roberta, Moll Flandersová

Janko Kráľ

(* 24.04.1822 Liptovský Mikuláš - † 23.05.1876 Zlaté Moravce)

Básnik, významný reprezentant štúrovskej generácie, aktívny účastník revolučných udalostí rokov 1848 - 1849, publicista, burič a revolucionár. Jeho poézia sa začleňuje do pozícií tvorby celoeurópskeho romantizmu. Štúr ho označil za najtalentovanejšieho básnika. Písal v intenciách dobového estetického kánonu najprv epické básne s historickou tematikou, neskôr nadviazal na zdroje ľudovej slovesnosti. Najmä jeho balady, vychádzajúce zo žriediel ľudovej slovesnosti, ktorými sa preslávil, ukázali novú cestu slovenskej poézii. Nikdy mu nešlo o prosté reprodukovanie ľudovej slovesnosti, ani o ich vecnú interpretáciu. Cez subjektívnu motiváciu konfliktov ich prenášal do najaktuálnejších morálnych a sociálnych relácií. Boli okrem iného dôkazom, že spisovná slovenčia je tvárny literárny jazyk, schopný vyjadriť aj najsubtílnejšie stavy lyrického subjektu. Sprítomňoval v nich svet mravného cítenia ľudu, úctu k ľudskej bolesti a odpor k panskej svojvôli. Pre príznačné nekonformné postoje a nepredvídateľné správanie mu prischla prezývka „divný Janko. Patril k samotárom, vedel sa však zaujímať o zložité osudy slovenského národa a prežívať ich s hlbokou účasťou. Jeho poézia bola nezvykle emotívna a myšlienkovo nabitá, lebo vo svojej ľudskej podstate bol burič a revolucionár. Ostáva však reprezentatívnym básnikom slovenského literárneho romantizmu.